„Nie som si istá okamihom, ktorým sa to celé začalo. Ale nikdy nezabudnem na okamih, ktorý to celé ukončil.“ Prečítajte si príbeh o tom, kam môže viesť dlhodobý stres a celkové vyčerpanie organizmu.

Ležiac na lôžku v nemocnici a s bolesťami každého kúska môjho tela som premýšľala, či každý človek, ktorý chce niečo dosiahnuť, musí vždy prechádzať aj niečím takýmto. Z môjho premýšľania ma prebudila ďalšia injekcia. Vraj posledná.

Som bežným človekom, ktorý má prácu. Som jedným z tých šťastlivcov, ktorý svoju prácu miluje, ale napriek tomu prišlo obdobie, ktoré človek zvykne označovať ako ťažšie. Nemám vo zvyku kričať na všetky strany a žiadať o pomoc, ak sa niečo deje. A napriek tomu som v kútiku duše prosila, aby sa našiel niekto, kto mi podá pomocnú ruku. Alebo radšej niekto, kto by ma rovno zastavil.

Milovala som zaneprázdnené dni

Dnešná doba nám so sebou prináša mnohé druhy a formy myslenia. Prináša nám informácie o tom, ako sa má človek správať, ako má postupovať a čo má robiť, aby dosiahol „úspech.“  A napriek tomu, že každá teória sa v maličkostiach odlišuje, podstata bola a je vždy rovnaká. Neprestať kráčať.

Milovala som zaneprázdnené dni. Takéto dni prichádzali u mňa zväčša 2 – 3 krát do týždňa. Niečo sa zrazu zmenilo. Akoby sa vyplo moje reálne zmýšľanie a spustilo sa zmýšľanie (pre)motivovanej ženy. Stala sa zo mňa osoba, ktorá všetko stíhala, ktorá bola oddaná povinnostiam od rána do večera. Transformovala som sa na stroj, ktorý pomaličky nestíhal ani jesť, socializovať sa a vlastne celkovo žiť. Faktom ostáva, že jediná myšlienka, ktorá sa mi vtedy hnala hlavou bola moja nepísaná povinnosť – uspieť.  A že pred kým? Pred svetom, blízkymi, pred svojou vlastnou osobou.

Primárna osoba, ktorej sa zodpovedám, som ja sama. „Nikdy to nevzdávaj!“ a podobné pokriky sa mi niesli v hlave, keď som mala dojem, že už je to nad moje sily. Chodila som ako taký výkričník v napätí, ako to celé dopadne. Cítila som, že nielen moja psychika je úplne vysilená, ale aj telo je značne vyčerpané. A čo je najhoršie, že stále som samú seba viedla smerom, že na pauzu nie je priestor. Nielen domnienka, ale celkové naladenie v hlave mi navrávalo, že už včera bolo neskoro. Za žiadnych okolností som nechcela stratiť z dohľadu cieľ, ktorý som mala na obzore.

Cesta za úspechom dláždená stresom a napätím

A tak som si kráčala svojou cestou slepej vidiny úspechu. Denne som sa hnala za niečím, čo som si sama nevedela presne pomenovať. Obmedzila som spánok na minimum a keďže všetky limity, nielen pracovné, ale aj osobné, boli prednejšie, po niektoré dni mi nedovolili ani sadnúť si a v pokoji sa najesť.

Posledné dni tohto môjho osobného boja samej so sebou a s nastavením vo mne boli najťažšie. Stále som nepoznala odpoveď na otázku – ako to idem zvládnuť? Napriek tomu ma upokojovala aspoň jedna skutočnosť. Fakt, že aj tie okamihy, ktoré som prežívala, budú mať konca. A mali.

Telo je múdre, povedalo dosť!

Prežívala som tlaky z každej strany, pretože každý niečo vyžadoval. Veď viete. Až som sa jedného rána zobudila a mala som problém vstať. Moje telo malo problém, ktorý sme už museli začať riešiť. Nastalo úplné vyčerpanie organizmu. Chcela som si ísť len po pohár vody do kuchyne, no kým som prešla len tú krátku trasu, celý čas som musela očami hľadať predmety o ktoré sa môžem zachytiť v prípade potreby. Celé to malo následne rýchly spád. Niekoľkodňová bolesť hlavy sa opäť začala prejavovať.  Zašla som do izby v domnienke, že si dám 10 minút oddych a budem pokračovať vo svojich povinnostiach. Z 10 minút sa to pretiahlo na 9 hodín. Veľmi hlboko som zaspala a úprimne, ani neviem ako.

Ak potrebujete pomocnú ruku pri zvládaní stresu a záťaže, kontaktujte nás.

Celé to zastavila spolubývajúca, ktorá ma okamžite po príchode na byt zobrala na pohotovosť. Tam sme skonštatovali, že pod tým tlakom som pripisovala podstatu nesprávnym hodnotám. A čo je smutné, doplatilo na to moje zdravie.

Vyčerpanie organizmu – už nikdy viac

Teraz je to druhý týždeň PN, ktorou prechádzam. Ešte stále nie som úplne fit. Pomaly, ale isto sa moje telo regeneruje a dáva do poriadku.  Ale čo ma desí dodnes úplne najviac, je jedno uvedomenie. Ľudia sa často počas svojho života ocitajú v situáciách, ktoré si nezvolili sami. Sú to situácie, ktoré sú ťažké, ktoré sú komplikované a zložité a zároveň majú nepríjemný dopad na ich životy. Ja som sa svojím vlastným konaním dostala do stavu, kedy som značne ohrozila samú seba. Vtedy by som si to určite nepriznala, no dnes vám môžem otvorene napísať – už nikdy viac.

Zažili ste zaujímavú skúsenosť so stresom, o ktorú by ste sa chceli podeliť? Kontaktujte nás. Radi anonymne vypublikujeme Váš príbeh, aby pomohol aj iným ľuďom a motivoval ich k pozitívnym zmenám.

Pre našu redakciu článok spracovala Patrícia Lofajová.